Tancovanie pod dlhovým stropom

Autor: Privatbanka | 10.10.2013 o 15:21 | (upravené 10.10.2013 o 15:30) Karma článku: 3,97 | Prečítané:  539x

Aktuálne otriasajú USA a svetom dve veľké témy - rozpočtové provizórium a dlhový strop. Hoci navzájom úplne vecne nesúvisia, majú rovnakých politických aktérov. Zjednodušene na jednej strane administratívu prezidenta Obamu a na druhej strane 232-člennú republikánsku väčšinu v 435-člennej dolnej komore Kongresu, Snemovni reprezentantov.  

Keďže fiškálny rok sa končí v USA koncom septembra a nedošlo k dohode o rozpočte na nový fiškálny rok 2013/2014, krajina je v rozpočtovom provizóriu. Nie nevyhnutné verejné služby, napríklad národné parky, múzeá a galérie, sú zatvorené úplne, ostatné federálne inštitúcie fungujú v krízovom režime a často sa zamestnanci zvolávajú do práce podľa potreby (napríklad Federálna agentúra pre riešenie krízových situácií povolala časť svojich zamestnancov pre hrozbu tropickej búrky Karen, a keď nebezpečenstvo pominulo, zamestnanci sa vrátili domov). V tomto režime pracuje približne 800 000 federálnych zamestnancov z vyše 2,7 milióna. Celkový počet zamestnancov vo verejnej správe je takmer 22 miliónov. 

 Existuje množstvo odhadov škôd, ktoré rozpočtové provizórium ekonomike USA pôsobí. Tie smerujú od straty dopytu pre krátenie príjmu federálnych zamestnancov (najmä v regióne Washington D. C. a okolie) až po implicitné škody pre nefungujúce štátne služby napríklad na hypotekárnom trhu. Podľa viacerých názorov stojí každý týždeň ekonomiku USA zhruba 0,05 až 0,3 percentuálneho bodu z anualizovaného medzikvartálneho reálneho rastu vo 4Q 2013. V 2Q 2013 bol tento rast na 2,5 %. Ak predpokladáme rovnaký rast aj v 3Q a pôvodne aj vo 4Q, potom by mesačná odstávka zmazala prinajhoršom polovicu rastu vo 4Q. Celoročne by americký HDP nevzrástol o 2,2 %, ale o 1,8 %. To nie je významná zmena.

 Oveľa vážnejší problém by nastal, ak by sa materializovala hrozba nezvýšenia dlhového stropu.

 Dlhový strop (debt ceiling) zaviedol Second Liberty Bond Act v roku 1917.  Dlh sa posudzoval spočiatku prísne, potom počas Veľkej depresie v 30. rokoch bolo posúvanie hraníc benevolentnejšie a v 40. rokoch sa politika opäť sprísnila.

 Na začiatku 40. rokov federálny dlh dosahoval približne 120 % vtedajšieho HDP. Potom nominálny HDP rýchlo rástol a federálny dlh dokonca absolútne klesal, a tak sa podiel dlhu na HDP do roku 1950 znížil na 80 % a potom do začiatku 80. rokov postupne až takmer na 30 % HDP. Celkový verejný dlh nemal až taký impozantný vývoj, lebo v 50. rokoch prudko a dlhodobo vzrástol podiel regionálneho (jednotlivých federálnych štátov) a municipálneho dlhu na HDP z približne 5 % až na tretinu.

 V 80. rokoch začal federálny dlh absolútne a aj relatívne narastať. V 90. rokoch si od rastu „oddýchol" a v nultých rokoch v raste pokračoval. Absolútne a relatívne najviac rástol za posledných 5 rokov. Kým na konci roku 2007 dosahoval 5,1 bil. USD, o 5 rokov neskôr sa jeho výška viac ako zdvojnásobila na 11,6 bil. ku koncu roka 2012. Zdvojnásobila sa aj vo vzťahu k nominálnemu HDP a pre nízku infláciu takmer rovnako aj vo vzťahu k reálnemu HDP.

 Z posledných 10 rokov sa dlhový strop posúval 10-krát: 5-krát pred krízou a 5-krát za posledných 5 rokov. Frekvencia sa teda nezrýchlila, ale významne sa zvýšili objemy. Kým pred krízou sa dlhový limit zvyšoval zakaždým o 700 - 900 mld. USD, len každé z posledných dvoch zvyšovaní v rokoch 2010 a 2011 zvýšili limit o približne 2 bil. USD.

 „Zatiaľ najslávnejšia bitka" bola pri poslednom a absolútne najvyššom zvýšení o 2,1 bil. USD (v troch „tranžiach") v auguste 2011. Predchádzalo mu najprv zníženie ratingového výhľadu od Standard and Poor´s (bezprostredne po zvýšení dlhového limitu sa zhoršil aj samotný rating) a následne prepadli aj akcie (index S&P 500) takmer o 20 %.

 Stanovený limit 16 394 mld. USD bol dosiahnutý na konci roku 2012. Vďaka mimoriadnym opatreniam však cash flow vlády USA pokračoval bez obmedzení a vo februári tohto roka bol s účinnosťou od 19. mája limit zvýšený na 16 699 mil. USD. Dňa 25. septembra 2013 oznámil minister financií Jacob Lew Kongresu, že bez zvýšenia dlhového stropu vyprší možnosť požičať si 17. októbra 2013. V tom čase by sa mala v pokladnici nachádzať hotovosť 30 mld. USD.

 Podľa výskumného odboru amerického Kongresu neexistuje jednoznačná definícia bankrotu. A tak, na základe viacerých interpretácií, sa neschopnosť splácať svoje nedlhové výdavky môže považovať len za technický default. Z tohto pohľadu, napríklad ak by neboli uhradené záväzky zo sociálneho zabezpečenia v sume 12 mld. USD splatné 23. októbra, nepovažovalo by sa to za default.

 A teda za bankrot by sa považovalo až nesplatenie záväzkov vyplývajúce z dlhovej služby. Najbližší termín je 31. október, keď je splatných 6 mld. USD úrokov a 61,4 mld. istiny z dvoch dlhopisov (36,3 mld. a 25,1 mld.). De jure by mal byť až koniec októbra tým dátumom, keď USA zbankrotujú.

 Nateraz trh verí, že sa obe strany na poslednú chvíľu dohodnú. Je niekoľko faktorov, ktoré situáciu uľahčujú, a niekoľko, ktoré ju komplikujú.

 USA naposledy zbankrotovali v roku 1790. Nezbankrotovali ani počas Veľkej depresie v 30. rokoch, udržiavajú si teda vyše 220-ročnú bezbankrotovú históriu. Na rozdiel od mnohých dnešných safe havens, napríklad Nemecka, ktoré zbankrotovalo v porovnaní s USA „nedávno" - v  20. rokoch minulého storočia.

 Situáciu „uľahčuje jej vážnosť". USA sú najväčšou ekonomikou sveta. Napriek tomu, že ich obýva len necelých 5 % obyvateľov Zeme, ich podiel na svetovom obchode je vyše 10 % a podiel na svetovom HDP približne 20 %.

 Dlh USA je vo výške 16,7 bil. USD, čo je vyše 27-násobok všetkých dlhov (záväzkov) Lehman Brothers v čase defaultu, čo bolo 613 mld. USD. Z viacerých neskorších rozhovorov zainteresovaných predstaviteľov v tejto kauze vyplynulo, že nikdy by nenechali Lehman Brothers zbankrotovať, ak by vedeli o následkoch. Odhady priamych aj nepriamych škôd sa pohybujú v biliónoch.

 Aj keď o tomto možno polemizovať, keďže samotný rast dlhu domácností nebol udržateľný a raz sa musel prejaviť, je fakt, že dnes približne 3 bil. USD verejného dlhu vlastní FED a jeho celkové prefinancovanie je možné iba za pomoci nízkych úrokových sadzieb. Deficit verejného rozpočtu je naďalej enormný (presahuje 5 % HDP) a rast americkej ekonomiky naďalej závisí od fiškálnej podpory.

 Pred krízou sa americké domácnosti rýchlo zadlžovali, zvyšovali súčasnú spotrebu na úkor budúcej (do času splatnosti svojich dlhov), HDP rástol. Počas krízy sa zadlžovanie domácností zastavilo alebo dokonca klesalo, ale zároveň štát podporoval ekonomiku prostredníctvom obrovských deficitov (vyberal výrazne menej daní, ako alokoval výdavkov) a nahradil tak chýbajúce rastúce dlhy domácností. Ekonomika v kríze rástla nie oveľa menej ako pred krízou, ale časť veriteľskej ťarchy sa presunula z domácností na verejnú správu. Verejné zadlženie je teraz enormné a v prípade bankrotu by následné turbulencie už nemala verejná správa kam „odfiltrovať". Významnú časť dlhu by musela do svojho portfólia kúpiť americká centrálna banka ako veriteľ poslednej inštancie. Politické a ekonomické náklady ďalšej krízovej amplitúdy by boli obrovské.

 V prospech dohody hovorí aj otvorený tlak dvoch najväčších zahraničných veriteľov - Číny a Japonska, ktoré vlastnia spolu vyše 2,4 bil. (15 %) amerického verejného dlhu. Významnými veriteľmi sú aj Brazília, Švajčiarsko, Veľká Británia, Rusko, Taiwan. Vo vzťahu k veľkosti svojej ekonomiky sú veľkými veriteľmi Belgicko, Írsko, Luxembursko. Všetky tieto a množstvo ďalších krajín má záujem na tom, aby sa ich investície neznehodnotili. V prípade bankrotu by nastal odliv zahraničného dopytu po amerických treasuries a ďalších aktívach, dolár by pravdepodobne stratil významnú časť svojej pozície ako rezervnej meny.

 Na dohodu tlačí aj verejná mienka. Zatiaľ podľa posledných prieskumov približne 70 % Američanov viní za stroskotanie rozhovorov republikánov, viac ako pred týždňom. Obamovu administratívu viní však tiež nadpolovičná väčšina dopytovaných. Časť z nich teda viní obe strany. Rastúca nespokojnosť môže napokon „dokopať" jednu zo strán k ústupku, najmä ak by bol rozdiel voči druhej strane vysoký.

 Ďalej, hlasujúce tábory nemožno považovať za jednotne mysliace stádo - každý politik v Senáte či v Snemovni reprezentantov má za sebou svojich voličov, podporovateľov, záujmové skupiny a pod., ktoré nemajú záujem o destabilizáciu krajiny. Napokon, podľa niektorých výstupov sú niektorí republikáni rozhodnutí už teraz hlasovať za zvýšenie dlhového stropu bez stanovenia akýchkoľvek podmienok.

 Priestor na dohodu sa otvára aj vo vzťahu k samotnej výške (objeme) dlhového stropu. Obe strany môžu nadsadiť alebo podsadiť svoje objemy a výsledný kompromis môže byť víťazstvom oboch.

 Na druhej strane, dohodu komplikuje niekoľko dôležitých faktorov.

 Obe strany svojimi vyhláseniami betónujú svoje pozície a znemožňujú tak potenciál dohody. Voľby do Snemovne reprezentantov a prezidentské voľby sa konali v rovnaký deň 6. novembra 2012 a obe strany v nich de facto potvrdili svoje mandáty, čím si pravdepodobne vo svojich očiach legitimizujú svoje postoje a argumenty použité v prípade posledného dlhového stropu v lete 2011.

 Predseda Snemovne reprezentantov John Boehner sa vyjadril, že bez ústupkov najmä v zdravotníckej reforme republikáni zvýšenie dlhového stropu nepodporia (republikáni požadujú zmeny najmä v oblasti povinnosti zdravotného poistenia a aj záväzkov zamestnávateľov vo veci zdravotného poistenia). Prezident Obama sa, naopak, niekoľkokrát vyjadril, že žiadne ústupky nateraz neplánuje a je ochotný o zdravotníckej reforme a o prípadnom šetrení vo verejnom rozpočte diskutovať až po zvýšení dlhového stropu. To je však spochybniteľné, pretože zdravotnícky zákon má vstúpiť do platnosti v januári 2014. Celkovo sa zdá, že prezident Obama je ten, ktorý ženie situáciu do krajností, keď sa napríklad snaží rozložiť republikánov. Mimochodom, samotný senátor Obama v roku 2006 vystúpil v Senáte proti zvyšovaniu dlhového limitu administratívou prezidenta Busha. A kým v roku 2006 to bolo pre Obamu zlyhanie vodcovstva a neschopnosti Bushovej vlády platiť svoje dlhy, dnešné zvýšenie dlhového stropu je podľa prezidenta len „rutinou" či snahou vyhovieť záväzkom, ktoré schválil Kongres.

 Rokovania komplikuje aj fakt, že nejde len o súčasný dlhový limit. Niet pochýb, že verejný dlh bude (absolútne) narastať a v budúcnosti budú ďalšie a ďalšie schvaľovania, pričom tie predchádzajúce budú pre ne precedensom.

 Celkovo však predpokladáme, že napokon k dohode dôjde, pretože následky by boli katastrofálne. Zatiaľ je trh pokojný, ale tak ako sa bude blížiť 17. október, budú vyjadrenia oboch strán čoraz ostrejšie sledované a trh môže byť volatilnejší. Schválenie dohody pravdepodobne krátkodobo prudko zlepší náladu na trhu.

 K dohode k tomuto dátumu však stále nemusí prísť. Kľúčovým dátumom zostáva 31. október, deň, keď je splatných takmer 70 mld. úrokov a istiny dlhopisov.  

Richard Tóth, hlavný ekonóm Privatbanky, a.s.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?